15. augusta to začalo. Boli sme pokrytí delostreleckými ohňmi a požiarom Stalin Organ, ktorý trval hodiny. Stále si pamätám, že v tú noc došlo k zatmeniu Mesiaca. Zdalo sa, že je ideálny pre náladu Deň súdu. V našich pozíciách sa nám podarilo vydržať každodenné strmé útoky dva týždne. Potom tu bola hrozba obklopenia, pretože Rusom sa podarilo ísť doprava a ľavá z nás, aby prešli cez rieku a postúpili pozdĺž našich krídel. Preto príkaz vyšiel, aby vyčistil pozíciu a ustúpil. Počas nasledujúcich šiestich týždňov bolo najhoršie, čo som zažil vo vojne. Každý deň nová situácia, Night ustúpi, buduje obranu a snaží sa udržať svoju pozíciu až do večera. A nasledujúcu noc tú istú hru. Sleep bol vylúčený, všetci dosiahli nadľudské predstavenia, hoci mnohí z našich priateľov padli alebo boli vážne zranení. Stále počujem ich výkriky. Na niečo také sa nedá zabudnúť.

Kniha hovorí o osude nemeckého vojaka Eberharda Dennerleina. Keď v roku 1936 vstúpil do 47. práporu inžiniera v Mníchove, v jeho živote bol skutočný zlom. Zaviazal sa, aby verne slúžil Wehrmachtu počas celého svojho života. Vo veku dvadsiatich rokov už bol vymenovaný za veliteľa spoločnosti. Po vojenských misiách v Holandsku, Belgicku a Francúzsku bol v roku 1943 presunutý na východný front, kde čelil tvrdej a špinavej vojnovej realite. Jeho ďalšie osudy sa pretínajú na konci vojny s históriou Československa. Nakoniec sa dostal do ruského zajatia z tábora, kde strávil niekoľko rokov. Po celú dobu zaznamenal svoje skúsenosti a myšlienky do denníka, ktorý sa stal dôležitým svedectvom o jeho živote.