Básnické zbierky Ladislava Murára nie sú určené na jednorazovú konzumáciu. Je potrebné prečítať sa k nim opakovaným vstupovaním do riadkov: koncentrované a mnohovrstevnaté básne napokon formálne stvárňujú to, na čo sa tematicky zameriavajú: sú to rezy časopriestorovými vrstvami osobnej i nadosobnej histórie. Nezreteľnosť hraníc, tekutá premenlivosť iluzórnej javovosti, odrazy a zrkadlenie ako podstata skutočnosti. Murárovo necivilné písanie o civilných veciach dostáva v najnovšej zbierke nové, intímnejšie obrysy priznaním, že odstup nie je možný rovnako ako zachytenie okamihu.