Leblovova poézia je poézia zvuku, žonglovania poézie s tónmi, zafarbením, poéziou veršov potešená nadchádzajúcim rýmom alebo asonanciou ...
Schopnosť rozvíjať impulz alebo pocit do zvukových ohňostrojov ponecháva vítaný priestor na formulovanie pocitov človeka, ktorý sa pozerá na život a svet zhora, s príslušnou dávkou vzdialenosti, skepticizmu a iróniou. Ale nie je to verš trpkého starého muža. Stále sme vo svete zvuku a fantázie, ale tam, kde sa vládne rovnováha. Slová sa naďalej ponáhľajú k iným zvukovým efektom, ale majú zmysel, držia tvar a tému a skúmajú temné hĺbky. Namiesto žonglovania slovami existujú poetické pocity a postoje, ktoré majú horkú rovnováhu, nostalgiu a hĺbku.
Pred dlhoročnými Zdeněk Leb roztrhol celú konferenciu. Vďaka svojmu daru neohrozenej improvizácie, ktorý presvedčí rečovej sile, že všetko je tak, ako im hovorí, usporiadal sa na neskorej normalizácii Gray Stretnutia niekoľkých
Desiatky básnikov, ktorým sa podarilo vytvoriť Dionýšský karneval na dva dni, v ktorom sa nezmyselné stali zmysluplné (a niekedy naopak). A jeho improvizovaný recitácia bola hlavným klincom po všetky dni. Odvtedy mi jeho hlas znie aj z básní, ktoré majú iba papierovú formu. Domnievam sa však, že básne obsiahnuté v tomto zväzku a ktoré napísali iba v posledných rokoch, dokázali hovoriť s tými, ktorí si tento hlas nepamätá, ale budú ho cítiť z písmen, veršov a tvarov jednotlivých básní.

Z posmrtného života Petra A. Bílek