Jidiš, dnes už takmer zaniknutý jazyk východoeurópskych chasidských štetlov, zanechal v dnešnej slovenčine len malú stopu: chucpe, mišpoche, kóšer a možno aj čurbes, kibic, ksindl. Prečo teda otvárať takúto príručku? – A prečo nie? odpovedal by Leo Rosten (Pán Kaplan má triedu rád) obligátnou židovskou otázkou, na ktorú nevieme, čo povedať. Napríklad preto, že každé to podivné slovo, ktoré nám predvádza, má šmrnc, sedí uprostred vtipu na niektorý ľudský a božský paradox – lásku, spravodlivosť, peniaze. Jazyk zaniká, ale židovský vtip je večný, pretože sa posmieva a pritom láskavo a múdro pokyvuje hlavou. Veď všetko je inak. Nie je snáď človek komický aj tragický zároveň, nepripadá nám svet niekedy absurdný a nepotrebujeme sa zasmiať aj cez slzy?